Verím že každý z nás túži po šťastí. Obdivujeme malé deti, ako sa vedia úprimne radovať. Pohľad na rozžiarenú detskú tvár musí rozžiariť aj tú našu. Občas zatúžime po detskej bezstarostnosti, po tom pocite bezpečia, ako keď sme boli malí.

A niektorí z nás už aj zabudli na to, aké to je, sa radovať. Sme zaplavení starosťami, povinnosťami, prácou, a zabúdame byť šťastní. Niektorí z nás majú dokonca pocit, že šťastie je niečo, čo im nepatrí. Čo si nezaslúžia.

Byť šťastným, je doménou každého človeka. Je to jeho túžbou, aj keď často len podvedomou, ktorú vyplaví na povrch často až nejaká osobná trauma, ako strata blízkeho človeka, choroba, krach v podnikaní, alebo iné pohromy. Ďakujem pekne. Toto by určite nikto z nás nechcel zažiť. Ale dokážeme byť ešte šťastní? Dokážeme sa zastaviť a aspoň na chvíľu sa ponoriť do seba? Alebo máme z toho strach? Bojíme sa, čo v sebe nájdeme a radšej sa venujeme starostiam, alebo si to kompenzujeme svojimi hmotnými túžbami, stále toho potrebujeme viac a viac...

Čo je najdôležitejšie v našom živote? Otázka už tak otrepaná, no stále viac aktuálna...vieme si na ňu odpovedať?

Zastavme sa, kým je ešte čas. Objavme v sebe skrytú radosť, ako keď sme boli malí. V každom z nás je stále kus dieťaťa.

Otvorme zavreté brány svojho srdca a vpustime tam lásku. Iba lásku. Nič viac. Náš život sa odrazu bude meniť. A my sa nebudeme stačiť čudovať. Zrazu objavíme veci, dávno nášmu zraku ukryté a srdcu nepoznané. A nič nám nezabráni v tom, aby sme sa mohli radovať. Odrazu budeme vďační, za pohár vody, šálku kávy, za pocit túžby niečo tvoriť, za schopnosť pomáhať. Ak prijmeme lásku, prijmeme aj silu odpúšťať a zároveň sa láske odovzdať. Čo človek potrebuje viac?

Naučíme sa vnímať krásu, byť kreatívni v snahe vyčariť úsmev na tvári každého z nás. Všetci si zaslúžime byť milovaní a šťastní a neustále sa radovať..

Zuzaka.